Zaklapla som zvoniaci budík, prevalila sa na druhú stranu a pokračovala v spaní. Presne tak, ako to v poslednom čase často robievam. Možno až pričasto, keď sa tak nad tým zamyslím... Druhé zobudenie býva nesmierne príjemné a tento prípad nebol výnimkou. Najprv šok, potom upretie zakaleného oka na budík, zistenie, že načas už asi naozaj nestihnem prísť, keďže prednáška, na ktorej som sa mala zúčastniť, začala pred dvadsiatimi minútami, rýchle rozhodnutie, že skúsim stihnúť aspoň druhú polovicu, obligátne vypustenie raňajok a na záver zrýchlená - a zmätená - verzia obliekania, umývania a zhrabúvania všetkého, o čom som mala hmlistý pocit, že to budem potrebovať. Na miesto činu som dorazila asi pätnásť minút pred zvyčajnou pauzou v polovici prednášky. Pohodlne som sa usadila do kresla na chodbe a započala som trpezlivé čakanie. Plán bol, že do miestnosti vojdem až počas pauzy, aby som na seba nepútala zbytočnú pozornosť.