Všetko to začalo nevinne. Ráno som šla do školy a z bytu som odchádzala posledná. Ponáhľala som sa, tak som za sebou rýchlo zatresla dvere a začala sa prehŕňať v taške a hľadať kľúč. Po dlhom a márnom snažení som si uvedomila, že som ho nechala v kľúčovej dierke. Lenže nie na tej strane, na ktorej som stála, ale vnútri v byte. Na dverách zvonku nebola kľučka, ale „guľa" a keď ste ich teda raz zvonku zatresli, dali sa otvoriť iba zvnútra. A vnútri nikto nebol.
Krv mi prestala prúdiť, oči sa mi rozšírili a vnútornosti zo mňa prosto vypadli. Mala som jedenásť a očakávala som, že ma rodičia zabijú, hlavne preto, že niečo podobné sa raz podarilo istému susedovi v našom predošlom dome a ja som si veľmi presne pamätala, ako sa to vtedy riešilo. Nuž a akosi som predpokladala, že nutnosť prejsť celým tým martýriom mojich rodičov extrémne nenadchne.
Po pár minútach vyplnených čírym zúfalstvom som usúdila, že treba konať, inak ma rodičia pravdepodobne zabijú dvakrát. V tom čase mobil až taký bežný nebol, takže ako najrýchlejší spôsob riešenia situácie sa mi videla návšteva susedov oproti spojená s prosbou o požičanie telefónu. S touto prosbou som našťastie bola úspešná, a tak sa moja mať dozvedela, čo sa stalo. Pamätám si, že vysvetľovanie nastavšej situácie som sprevádzala vzlykaním, zatiaľ čo susedia stáli vo vedľajšej izbe a nanajvýš prekvapene sa na mňa pozerali spoza obrovského akvária. Ono by to aj bolo zábavné, lenže vtedy sa mi to namôjpravdu zábavné nezdalo.
Mať ma poslala do školy, že otec sa o to postará. Nuž som šla, stále však s predpokladom, že ma po návrate aspoň mierne udusia.
Ďalšie epizódy tohto napínavého príbehu som síce ako priamy svedok nezažila, no rodičia mi ich zreprodukovali aj so živými detailmi, preto sa cítim plne kompetentná rozprávať ďalej.
Po mojom odchode teda bola situácia preskúmaná mojim otcom, ktorý usúdil, že priama akcia je nevyhnutná. To znamenalo nutnosť dostať sa nejakým spôsobom do bytu cez balkón a otvoriť dvere zvnútra. Vzhľadom k tomu, že náš byt je na siedmom poschodí, zásah tohto druhu predstavuje značnú výzvu. Preto bolo potrebné riešiť situáciu za pomoci požiarnikov. Tí prišli, zastali s autom v strede dvora a začali aranžovať svoj teleskopický rebrík.
Tu by asi bolo celkom užitočné trošku sa rozhovoriť na tému „naši susedia". Mnohí z nich sú dôchodcovia okolo 60-tky či 70-tky, a medzi ich najsamväčšie záľuby spravidla patrí pozorovanie všetkého, na čo zo svojho okna vidia. Nemám im to za zlé, niekedy je však celkom vtipné, ako sa snažia byť neviditeľní a schovávajú sa za záclonami.
Avšak táto moja „kľúčová udalosť" celý zabehaný systém úplne prekopala. Susedia usúdili, že je najvyšší čas odhodiť kamufláž a zábrany a ukázať sa na priamom svetle. Niektorí z nich strávili pol dňa aktívnym komentovaním toho, čo sa im dialo pred očami. Dámu na piatom poschodí to zaujalo dokonca natoľko, že sa celá vysunula z okna, aby mala lepší výhľad. Nanešťastie sa celá vec odohrávala vo februári, zo striech domov padal sneh a ona za svoju zvedavosť zaplatila tým, že jej celkom slušný kus pristál za krkom.
Ďalší vývoj z hľadiska udalostí až taký zaujímavý nie je, podnetný je však duchovný odkaz, ktorý táto aféra zanechala. Všetko našťastie dopadlo dobre, mňa nikto nezabil, neudusil, a ani sa o to nepokúsil (duchovný odkaz: domáce násilie je na ústupe), ja som si prisahala, že si odteraz vždy budem dávať pekelný pozor na to, kde mám kľúče (duchovný odkaz: zlé veci vedú k dobrým... keď už o tom, s dlhodobým odstupom môžem smelo vyhlásiť, že som v tomto predsavzatí, tak ako v mnohých iných, kompletne zlyhala) a najväčším bonusom bolo to, že naši susedia sa ukázali byť presne takí milí a vtipní, ako som si vždy myslela (duchovný odkaz: charaktery a predpoklady pre prácu zabávača sa najlepšie ukazujú v krízových situáciách).
P.S. (pre vyššie mocnosti): Duchovné odkazy mi nabudúce prosím posielajte nejakým menej grandióznym spôsobom. Vďaka vopred.
