Nervy, perie, Natálka a telefón

Autor: Tatiana Hořavová | 27.2.2011 o 16:37 | (upravené 27.2.2011 o 16:43) Karma článku: 5,95 | Prečítané:  1279x

Usadila som sa do sedačky v kine, bundu som si odložila na voľné miesto kúsok odo mňa a tešila som sa, že nasledujúcich niekoľko desiatok minút sa nebudem musieť sústrediť na nič iné okrem filmu, ktorý sľuboval veľký zážitok. Že si duševne oddýchnem a aspoň na chvíľu ma nebudú nervovať a mentálne rozhadzovať akékoľvek starosti. Ha! Omyl!

Na mojou bundou nehanebne okupované miesto sa čoskoro doklopýtal pán, ktorého pobyt môjho odevu na JEHO sedačke očividne maximálne vytočil. Napriek tomu, že som si ju okamžite zobrala a miesto som mu uvoľnila, nezastavilo ho to v rozhorčovaní sa a hlasitom komentovaní mojej drzosti.

Moju kinovú selanku mi tým trošku narušil, ale nič to za to, začínali sa diať veci, Natálka tam pobehovala po osvietenom pódiu, zopár ľudí okolo mňa sa ešte stále usádzalo a mňa táto zdanlivo uvoľnená úvodná situácia doviedla k tomu, že som znovunadobudla mylný pocit pokoja a vyrovnanosti (i keď to Natálkino pobehovanie už bolo jemne stresujúce...). V každom prípade, zašla som dokonca tak ďaleko, že som si dovolila potichu pre ucho spolusediacej okomentovať detailné zábery na baletkine špičky. Povedala som presne toto: „Au, to musí bolieť!"

Ja viem, že v kine ostatných ľudí nevyrušujeme. Nejeme tam cukríky, nešuštíme papierikmi, nerozhadzujeme popcorn, neolievame sa, nechodíme neskoro, nehlučíme, nestojíme ostatným vo výhľade. Ale keď na začiatku filmu celkom potichu povieme 4 slová, nie je to snáď až taký pekelný prečin (aspoň ja som sa pôvodne - mylne - domnievala).

Nervózneho kolegu dve sedačky odo mňa to ale priviedlo k potrebe dať mi najavo, ako ultimátne nevychovane sa správam, a zahučal: „Drž hubu tam!"

Môj už predtým nalomený vnútorný pokoj tým dostal ďalšiu ranu. Začala som sa cítiť ako v nejakom zvláštnom nápravnovýchovnom ústave, do ktorého som sa dostala bez toho, aby som o tom vedela, a moc sa mi to nepáčilo.

Silou vôle som sa ale rozhodla sústrediť sa miesto cholerického spoludiváka radšej na to, čo sa mi dialo pred očami. A to mi teda moc pokoja nepridalo.

Natálka sa vôbec neusmievala, stále bola nešťastná a všade bol v jednom kuse prítomný taký neurčitý nerv. Kamera za Natálkou skackala ako v Blair Witch, a v zrkadlách sa tam diali divné veci. Jej mať bola tiež nejaká vyšinutá (asi rodina toho pána kúsok odo mňa), a všetci spolu (vrátane Natálky samotnej) na Natálku vyvíjali konštantný nátlak. Tá preto pri každej  baletnej otočke nervózne dychčala, a keď počas jej pokusu o čiernu labuť do miestnosti vpálila ešte aj Mila, tak to už bol úplný koniec, Natálka skoro spadla a ja som sa o ňu začala vážne strachovať.

A mne, priatelia, zhruba niekedy v tom čase začal zvoniť telefón.

Áno, ja viem, že si v kine treba vypnúť zvuk, alebo rovno celý telefón. A niekedy to aj urobím, ale dnes, ako na potvoru, som to neurobila, a, ako sa dalo očakávať, malo to hrozivé dôsledky.

Kým sa mi - v stave úplného vydesenia - podarilo vyloviť telefón z tašky, trvalo to pár sekúnd, čo bolo pre nerváka dosť na to, aby sa za tento interval prepracoval do úplne novej úrovne nasratosti.

No a ja, už dosť vystresovaná jeho predošlými poznámkami, ešte pritom nervózna z chudery Natálky, a, samozrejme, zahanbená kvôli zvoniacemu telefónu, som mala čo robiť, aby som vôbec trafila správne tlačítko a  prichádzajúci hovor rýchlo zrušila. Našťastie sa mi to podarilo, ale cholerik ešte chvíľu na to trúsil komentáre v smere „to snad ne, tohle!"

S telefónom pritisnutým na nohu (aby z neho nešlo moc svetlo do strany, kde sedel podráždený spoludivák) som vydesene upierala pohľad pred seba a snažila sa navravieť si, že všetko je v poriadku.

No, ale nebolo. Winona si bez akéhokoľvek varovania začala prepichovať líca pilníkom, Natálke v jednom kuse čosi krvácalo a lámalo sa, ale hlavne videla veci, ktoré neboli, ale neviem to naisto, lebo mi to Darren nejako nechcel poriadne vysvetliť, a celkom intenzívne ma tým znervózňoval. Okrem toho, všetky tie Natálkine pravdepodobné vidiny boli dosť nepekné, ona sama bola permanentne utrápená a celé to bolo veľmi rozrušujúce.

Ja som sa pomaly začínala potiť od nervov, nielen kvôli obavám o Natálku, ale i kvôli zrušenému hovoru - jeho autorom bol totiž môj študent angličtiny, s ktorým som mala mať nasledujúce ráno hodinu, a ja som teda rozvažovala, čo mi asi tak chcel oznámiť. Chce to posunúť na skoršiu hodinu? Chce to zrušiť? Chce zmeniť miesto? A čo ja teraz? Čaká, že mu zavolám späť?

Nebola som si istá, ako dlho to Natálke s ničením vlastného života ešte bude trvať, ale obávala som sa, že ja by som si svoje nasledujúce ráno mala ošéfovať čo najskôr, inak by som to mohla nestihnúť. (Tento výsledok mojej úvahy je pomerne divný, ja viem, ale uvažujte normálne, keď ste pod stresom hneď z niekoľkých strán!)

A teraz príde to najhoršie - bez hlbšieho domyslenia možných následkov (a zrejme v rámci chvíľkovej absencie pudu sebazáchovy) som začala môjmu študentovi písať SMSku (Niečo v štýle „Som v ohrození života, čo chcete?").

Avšak, to - samozrejme - znamenalo „zasvietenie" mobilu, čo pána o dve sedačky západne opäť - samozrejme - hrozne rozzúrilo.

Ja viem, že je nevhodné písať v kine SMSku, najmä keď Natálka prežíva také strašné veci, a vidí sama seba na každej odraznej aj neodraznej ploche, ale ten môj telefón zas nie je nejaké ožarujúce teleso, ktoré by oslepilo každého v okruhu piatich kilometrov. Preto som si povedala, že to risknem, vec rýchlo vybavím a bude.

Aj bolo, ale pán pre takéto počínanie nemal pochopenie. Netrvalo mi dlho, kým som sa po omráčení stresom z Natálkiných a mojich vlastných patálii bola schopná sústrediť na neho samotného, čiže na ďalší zdroj nervov, a dôkladne vstrebať jeho hlasitý komentár: „TO SI SNAD DĚLÁ PRDEL! TO NENÍ MOŽNÝ!"

Moje šťastie je len to, že som ho nevidela. Keby som sa ale nebála a pozrela by som sa na neho, stavím sa, že by mal rovnako šialené červené oči ako mala Natálka, ktorá sa medzičasom už úplne spochabela a práve si z chrbta vyťahovala čierne pero.

V celom tom dese som nevedela, čo skôr, či sa radšej obávať o chuderu baletku, či o vlastný život, ale, vďakabohu, pomerne rýchlo som sa spamätala, SMSku odoslala a telefón zase pritisla na nohu.

Ale k ničomu dobrému to neviedlo, stres ma neopustil ani na chvíľu. Natálke po predvádzaní ťahov s rozbíjaním zrkadiel vlastnými kolegyňami akurát vyrašili krídla a ja som s hrôzou zistila, že príjemca SMSky, ktorá ma stála toľko nervov, mi pravdepodobne medzičasom odpísal, a telefón mi to dáva najavo pravidelným blikaním, ktoré sa mi odráža od nohavice.

Ten pán to nemohol vidieť, ale otáčať telefón, a SMSku nedajboh ešte aj čítať, mi ani na okamih nenapadlo; popravde som sa bála čo i len pohnúť a dať si telefón do tašky, lebo som sa desila, že nervózneho pána i to dožerie. Opäť som to ale riskla. A Natálka si vytiahla črepinu z brucha, na pódiu sa pozrela na princa, potom na publikum, a skočila.

No, a potom to skončilo. Ale des zostal.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet dlžníka aj bez exekútora, bezvýsledne exekúcie sa musia zastaviť.

KOMENTÁRE

Fico radí socialistom ako byť populárnejší

Toto má byť lekcia z postkomunistickej Európy?


Už ste čítali?